Mám skúsenosť s prácou v korporáte, v malej firme aj s vlastným podnikaním. V každom prostredí som mala chvíľu pocit, že byť milá, ochotná a vždy „k dispozícii“ je správna cesta. Že keď budem všetkým vychádzať v ústrety, získam si rešpekt, sympatie, uznanie. Niekedy som si ho naozaj získala, ale častokrát za cenu vlastného času, pokoja a súkromia. Až postupne mi začalo dochádzať, že skutočný rešpekt prichádza vtedy, keď si vážime sami seba natoľko, že si nastavíme zdravé hranice. Ľudia si nás nevážia preto, že im povolíme všetko. Vážia si nás vtedy, keď vedia, kde je náš limit, a že ho budeme rešpektovať aj my. Tí, ktorí na to reagujú podráždene, to väčšinou nemajú vyriešené sami so sebou a ich nepohodlie nie je vaša zodpovednosť.

Možno si to ani neuvedomujete. Niektoré vzorce správania sú tak bežné, že ich považujete za súčasť pracovnej kultúry, až kým vás nezačnú vyčerpávať. Každodenné „len na chvíľu“, „máš minútku?“ a „je to len drobnosť, pomôžeš mi?“ môžu v priebehu dní a týždňov prerásť do vzorca, ktorý vás oberá o sústredenie, energiu aj vnútorný pokoj. Z malých ústupkov sa časom stane lavína požiadaviek, ktoré vás začnú definovať viac než vaša práca samotná. Nastavovanie hraníc v práci sa netýka iba množstva úloh, ktoré zvládnete. Ide o to, čo ste ochotní tolerovať a čo si chcete zachovať ako svoje - čas, súkromie, dôstojnosť. Týka sa to aj vašich hodnôt a schopnosti zostať verní sebe. Ak sa tieto veci vytratia, hrozí, že sa v pracovnom prostredí začnete cítiť ako niekto iný, otrávená verzia seba samých.

Kedy sú hranice dôležité?

V korporátnom svete, v menšej firme, ako aj v prípade vlastného podnikania platí, že ak si nechránite svoj priestor, môžete sa rýchlo stať „verejným majetkom“. A keď raz zrušíte hranicu medzi tým, čo je vaše a čo je všetkých, len ťažko ju získate späť bez pocitu viny alebo konfliktu. Ak z práce odchádzate s pocitom, že ste pre každého dostupní, len nie sami pre seba, zrejme je načase zbystriť pozornosť. Tento pocit je ako tiché varovanie. Viete, že neklame, len ste sa ho naučili ignorovať v prospech „dobrých vzťahov“ a „kolektívnej lojality“.

Niektorí kolegovia, zákazníci, či šéfovia očakávajú neustálu pohotovosť – či už ide o pracovné úlohy, požiadavky alebo „neformálne“ rozhovory. Očakávajú, že budete prítomní fyzicky, mentálne aj emočne. Nadriadení si myslia, že majú právo volať vám alebo písať e-maily aj počas víkendov alebo po pracovnej dobe. Kolegovia zas bez váhania prekračujú vaše osobné hranice tým, že sa pýtajú na detaily zo súkromia, ktoré s prácou vôbec nesúvisia. Zrazu sa ocitnete v situácii, keď vedia, kde ste boli cez víkend, s kým sa stretávate alebo čo sa deje u vás doma, ani neviete ako. Nehovoriac o vašich klientoch, ktorí majú dojem, že ste k dispozícii 24/7, pretože „podnikatelia majú najviac času“ alebo že vo vašom portfóliu je neobmedzené množstvo služieb. Vlastný biznis nie je len o tom, že nemáte šéfa, ale znamená to, že musíte byť šéfom, výkonným zamestnancom a zároveň strážcom vlastného duševného zdravia.

Ochrana času aj súkromia

Zdravé hranice nie sú o arogancii. Sú o tom, že si vážite to najcennejšie, čo máte. Svoju kapacitu, svoj čas a hlavne svoj svet. Ak si sami nevytvárate priestor na úctu, nemôžete čakať, že to za vás urobí niekto iný. Keď si napríklad určíte, že po 18. hodine večer neodpovedáte na pracovné správy, neznamená to, že vám nezáleží na práci. Znamená to, že máte život aj mimo nej. To isté platí pri rozhovoroch s kolegami. Nie každá „small talk“ je nevinná. Niektoré rozhovory sú len maskované pokusy dostať sa k informáciám, ktoré iným neprináležia. Možno máte dobré vzťahy, ale každá otázka nemusí byť zodpovedaná. Aj medzi priateľstvom na pracovisku a prehnanou zvedavosťou je hranica a je na vás, kde a kedy ju postavíte. Ak niekto otvára vaše súkromné záležitosti pred ostatnými alebo šíri nepravdivé informácie, máte právo povedať „nie“ alebo sa zdvorilo, ale jednoznačne ozvať.

A čo s pocitom viny?

Pre mnohých ľudí je predstava, že niekomu povedia „nie“ spojená s vinou. Možno vo vás ešte stále žije ten hlások z minulosti, že „musíte byť milý, pomáhať, nesklamať.“ Ale pracovné prostredie je v podstate priestor, kde musíte iba prežiť. Povedať „áno“ druhým často znamená povedať „nie“ sebe. Z dlhodobého hľadiska sa to odráža na únave, frustrácii, zníženom výkone, či dokonca vyhorení.
Ak podnikáte, o to dôležitejšie je mať jasne nastavené hranice. Inak sa z vášho pracovného života stane bezodná nádrž požiadaviek. Keď sa klienti naučia, že vaše pravidlá sú na to, aby sa porušovali, budú to považovať za štandard. Zmeniť to spätne je vždy ťažšie.

Učiť sa nastavovať hranice je proces.

Neznamená to, že sa začnete všetkým vyhýbať. Nie je to o tom, že sa zamknete a zvesíte si meno z dverí kancelárie alebo si vypnete telefón. Znamená to, že si hranice vytvárate vedome. Že dávate ľuďom najavo, ako s vami môžu byť v kontakte, a zároveň im ukazujete, že si vážite aj čas pre seba. Nie preto, že by ste boli neprístupní, ale preto, že si vyberáte kedy a komu dvere otvoríte. Zdravé hranice nie sú bariérou, sú prejavom sebavedomia. Aj keď sa možno niektorým ľuďom najprv nebudú páčiť, v dlhodobom horizonte sa vďaka nim budujú pevnejšie a čistejšie vzťahy. Ak ich niekto nerešpektuje opakovane, možno vám práve ukazuje, že do vášho okruhu nepatrí. Nie je to jednorazové rozhodnutie, ale séria malých krokov, ktoré menia váš postoj k sebe a k svetu. Ak si raz uvedomíte, že na svoj čas a energiu máte právo, už sa toho pocitu nebudete chcieť vzdať. A možno zistíte, že práve vďaka týmto hraniciam máte v práci aj v živote viac priestoru na to byť tým, kým naozaj ste.

Veronika