Rozhovor s Dr. Štefanom Petríkom, PhD. o láske, dôvere, intimite a súčasnej digitálnej dobe. Rozprávame sa o tom, prečo si často zamieňame chémiu so stresom, čo nám o dnešných vzťahoch prezrádzajú dáta a prečo je dnes oveľa jednoduchšie niekoho spoznať, než si s ním vybudovať skutočnú blízkosť. Otvárame aj témy vzťahových vzorcov, sebahodnoty a toho, čo ovplyvňuje kvalitu našich vzťahov.

O hosťovi:

Štefan je vedec, výskumník a vysokoškolský pedagóg s takmer 20-ročnou praxou v oblasti výskumu ľudského správania, intimity a vzťahovej dynamiky. Aktuálne pôsobí ako vedecko-výskumný pracovník v Národnom inštitúte vzdelávania a mládeže (NIVaM). Je zakladateľom výskumnej iniciatívy Sexualita v číslach, v rámci ktorej vo svojom voľnom čase dlhodobo sleduje a analyzuje dáta z oblasti intimity na Slovensku. Tento projekt patrí medzi najrozsiahlejšie nezávislé výskumy intimity v strednej Európe. Vo svojej práci sa zameriava na odhaľovanie a vysvetľovanie spoločenských tém, ktoré často zostávajú tabu - napríklad problematiku tzv. mŕtvych spální, vplyv digitálnych technológií na intimitu, rastúcu mužskú úzkosť či ženskú kognitívnu záťaž. Jeho prístup je založený na dátach, výskume a odborných poznatkoch, nie na pocitoch alebo domnienkach.


1. Štefan, ako podľa teba zmenili sociálne siete a online zoznamovanie to, ako vnímame vzťahy a hľadanie si partnera?

Zmenili to absolútne fatálne a od základov predefinovali samotný koncept ľudskej hodnoty. Z hľadania životného partnera, čo bol historicky proces budovania bezpečia a dôvery, sme si dnes urobili gamifikovaný e-shop s ľudskými bytosťami. Kedysi, napríklad v 70. rokoch, mali ľudia na výber obmedzený okruh potenciálnych partnerov, pričom až 80 % vzťahov vznikalo v okruhu piatich kilometrov od bydliska. Tento obmedzený výber vtedajšiu generáciu evolučne nútil investovať energiu do budovania vzťahu, robenia kompromisov a riešenia konfliktov. Dnes náš mozog stojí pred nekonečným, algoritmicky riadeným katalógom tisícok tvárí. Z mojich viacerých výskumov v rámci projektu Sexualita v číslach jasne vyplýva prítomnosť takzvanej rozhodovacej paralýzy. Podľa mojich zistení až 53 % ľudí dnes z online zoznamovania pociťuje stav ťažkého kognitívneho vyhorenia. Vytvorili si toxickú ilúziu dokonalého výberu. Ak na prvom rande urobí ten druhý aj tú najmenšiu chybu, napríklad sa neobratne zasmeje alebo nie je dokonalý v konverzácii, mozog si okamžite povie, že dotyčného zavrie rovnako rýchlo ako aplikáciu, pretože v telefóne je predsa ďalších tisíc teoreticky lepších možností. Stali sme sa voči sebe navzájom spotrebným tovarom s veľmi krátkou dobou trvanlivosti. Výsledok tohto správania je priam šokujúci. Moje dáta ukazujú, že až 85 % všetkého swipovania a prezerania profilov vôbec nevedie k reálnemu fyzickému stretnutiu naživo. Ľudia už totiž v týchto aplikáciách podvedome nehľadajú reálny vzťah. Hľadajú len rýchly digitálny dopamín. Algoritmy zoznamiek nie sú nastavené tak, aby ste našli lásku a aplikáciu vymazali; sú nastavené tak, aby monetizovali samotu. Podľa mojich zistení si až 62 % užívateľov, ktorí si zo zúfalstva vymažú zoznamovaciu aplikáciu, do 30 dní nainštaluje aplikáciu späť. Hľadajú totiž potvrdenie od cudzincov, že sú stále atraktívni a žiadaní, no panicky sa boja podstúpiť riziko reálnej, živej konfrontácie tvárou v tvár, kde hrozí skutočné zranenie a odmietnutie.

2. Ako rozoznať silnú chémiu a príťažlivosť od vzťahu, ktorý je pre nás naozaj zdravý?

Toto je jedna z najčastejších a najnebezpečnejších pascí modernej romantiky, v ktorej uviaznu tisíce ľudí. Ľudia si masívne a tragicky zamieňajú stav aktivácie nervovej sústavy, teda čistý stres, úzkosť z neistoty a strach z opustenia, so zamilovanosťou a vášňou. Ak človek neustále čaká na správu, nevie, na čom u partnera je, partner mení nálady a človek má zovretý žalúdok, búši mu srdce, nemôže spať a cíti tie slávne „motýle v bruchu“, veľmi často to nie je láska. Je to len nervový systém, ktorý zapína biologický alarm a kričí, že je v ohrození, pretože ten druhý človek je nečitateľný a nebezpečný. Z mojich dát vidím, že takmer 60 % mladých dospelých si túto toxickú horskú dráhu kortizolu a adrenalínu pletie so skutočnou chémiou. Zdravý vzťah, naopak, funguje na úplne inom neurochemickom základe, konkrétne na oxytocíne a sérotoníne, teda hormónoch bezpečia, väzby a pokoja. Keď je človek v zdravom vzťahu, jeho nervová sústava sa po celom dni plnom stresu konečne upokojí. Cíti stabilitu, predvídateľnosť a ticho. Obrovským problémom dneška je, že ľuďom, ktorí sú zvyknutí na vzťahovú drámu z pôvodných rodín alebo na neustálu stimuláciu zo sociálnych sietí, pripadá na začiatku zdravý a bezpečný partner vyslovene nudný. Zaujímavé zistenie z môjho výskumu je, že až 45 % ľudí s úzkostnou vzťahovou väzbou podvedome sabotuje začínajúci bezpečný vzťah, pretože v ňom necítia tú chronicky známu úzkosť, ktorú si mylne vyložili ako iskru. Chémia tam pritom je, len nie je toxická a neničí ich. Ľudia sa musia naučiť, že láska nemá pripomínať jazdu na húsenkovej dráhe, z ktorej je im zle, ale skôr bezpečný prístav.

3. Prečo nás niekedy viac priťahujú ľudia, o ktorých pozornosť musíme bojovať?

Z neurobiologického hľadiska to funguje na princípe takzvaného intermitentného a nepravidelného posilňovania. Je to jeden z najsilnejších návykových mechanizmov, aký poznáme. Je na vlas rovnaký s tým, aký využívajú hracie automaty v kasínach. Ak partner dáva pozornosť, lásku a rešpekt stabilne a predvídateľne, mozog to berie ako istotu a nevyplavuje obrovské, euforické dávky dopamínu. Ale ak je partner chladný, odťažito sa správa, ignoruje vás a len občas a absolútne nečakane hodí malú odrobinku pozornosti a nehy, mozog v tej sekunde doslova exploduje dopamínom. Vzniká tak reálna, silná behaviorálna závislosť na človeku, ktorý dlhodobo ubližuje. V mojom prieskume až 71 % respondentov priznalo, že niekedy vo svojom živote zotrvali v jasne toxickom vzťahu oveľa dlhšie, než mali, len preto, že tie dobré chvíle boli neuveriteľne intenzívne. Druhým, ešte hlbším faktorom, je vlastná sebahodnota a nespracované traumy. Vidím to z mojich zistení u zhruba 40 % ľudí s úzkostnou vzťahovou väzbou. Títo ľudia podvedome veria, že láska nie je niečo, čo dostanú bezpodmienečne; veria, že si ju musia tvrdo odpracovať a zaslúžiť si ju. Získanie si pozornosti od chladného, nedostupného človeka je pre ich podvedomie a zranené ego ultimátnou výzvou. V hlave im beží scenár, že ak dokážu zmeniť tohto komplikovaného človeka, ak ho zachránia a on si ich nakoniec predsa len vyberie, bude to konečný dôkaz, že sú dosť dobrí a hodní lásky. Je to vopred prehraný boj, často nazývaný spasiteľský komplex, ktorý končí úplným zdevastovaním vlastnej sebaúcty.

4. Prečo dnes veľa ľudí túži po blízkosti, ale zároveň sa jej bojí?

Pretože skutočná intimita vyžaduje absolútnu, neprikrášlenú zraniteľnosť. A ukázať zraniteľnosť, ukázať svoje chyby a slabosti v dnešnom dokonalom, do extrému vyfiltrovanom svete, je vnímané ako obrovské riziko. Z výskumných priznaní vystupuje jeden z najalarmujúcejších, no zároveň najviac zamlčiavaných fenoménov súčasnosti, takzvaný Skin Hunger, teda hlad po fyzickom dotyku. Až 68 % dospelých ľudí v produktívnom veku opisuje vo svojich životoch a vzťahoch chronickú osamelosť. S tým úzko súvisí moje zistenie, že až 61 % ľuďom zúfalo chýba úplne obyčajný fyzický dotyk, pohladenie, objatie, pričom nejde primárne o sex, ale o nehu. A napriek tomuto extrémnemu hladu zostávajú potichu sami. Prečo nedokážu nadviazať kontakt? Odpoveďou je obrovská paralýza zo strachu z odmietnutia. Digitálny svet totiž odstránil zo života fyzické riziko. Podľa mojich dát až 48 % mladých dospelých dnes preferuje riešenie konfliktov a zoznamovanie cez textové správy, pretože im to dáva pocit kontroly nad naratívom, keďže si môžu správu päťkrát prepísať. Ale, ak sa pred niekým naživo fyzicky a emocionálne odhalia, zahodia svoje instagramové masky a dotyčný ich odmietne, ich mozog to evolučne vyhodnocuje presne rovnako ako fyzickú bolesť. Moje dáta dokonca ukazujú, že až 59 % ľudí sa dnes reálne bojí byť osamote vo vlastnom tichu. Radšej volia virtuálnu, povrchnú, no bezpečnú komunikáciu s desiatkami ľudí, prípadne takzvané parasociálne vzťahy cez obrazovky, akoby mali riskovať to obrovské zranenie ega, ktoré môže prísť so skutočnou, živou a nedokonalou blízkosťou.

5. Aký je podľa teba najväčší mýtus, ktorý si ľudia nesú o láske, vzťahoch a sexualite?

Absolútne najničivejším mýtom, ktorý denne rozbíja tisíce inak dobrých vzťahov, je predstava, že vášeň, libido a sexuálny život musia vo vzťahu fungovať spontánne, automaticky a bez námahy. Že ak sa dvaja skutočne milujú, iskra tam proste musí neustále byť a chuť na intimitu prichádza sama od seba. Je to fatálna lož, ktorú do spoločnosti desaťročia vtláčajú hollywoodske romantické komédie a dnes aj ľahko dostupná pornografia. V psychológii to nazývame mýtom spontánnej túžby, pričom u väčšiny dlhodobých párov prevláda takzvaná responzívna túžba, teda túžba, ktorá vzniká až v reakcii na správne podnety a bezpečie. Láska a libido nie sú mágia, sú to striktné neurobiologické procesy, ktoré nedokážu prežiť v prostredí chronického stresu. V mojich dátach vidím desivý fenomén takzvaných mŕtvych spální u neuveriteľných 33 % párov pod 35 rokov, čo by mali byť ľudia na biologickom vrchole svojich síl. Dôvodom nie je to, že by sa prestali milovať alebo že by stratili príťažlivosť. Dôvodom je, že 76 % z nich si berie priamo do postele existenčný, finančný a pracovný stres. Musíme sa na to pozrieť spravodlivo z oboch strán. Kým ženy padajú pod ťarchou neviditeľnej práce, takzvanej mentálnej záťaže prejavujúcej sa neustálym plánovaním chodu rodiny, logistiky detí a domácnosti, na ktorú sa nedá vypnúť, muži čelia drvivému tlaku na výkon, existenčnej zodpovednosti a obrovskému strachu zo zlyhania. Ak je nervový systém zaliaty kortizolom, teda stresovým hormónom, telo evolučne vypína všetky systémy, ktoré nepotrebuje na bezprostredné prežitie. Reprodukčný systém a libido sa vypínajú ako prvé. Najväčší mýtus je, že sex začína večer v posteli, keď zhasnete svetlo. Realita je taká, že intimita začína už ráno tým, či partnerovi reálne pomôžete niesť ťarchu bežného dňa a či mu vytvoríte pocit hlbokého psychického bezpečia. V mojom výskume som zistil ohromujúcu vec. Až 82 % párov, ktoré si doma vedome zaviedli pravidlo zakazujúce telefóny a pracovné debaty v spálni, hlásilo výrazné zlepšenie libida a intímneho života už do dvoch mesiacov.

6. Ako veľmi ovplyvňuje náš vzťah k sebe to, ako prežívame intimitu s partnerom?

Ovplyvňuje to úplne všetko. V psychológii hovorí jasné pravidlo, že nemôžete byť intímne a hlboko prítomní s iným človekom, ak neustále bojujete sami so sebou vo vlastnej hlave. Tento zhubný stav nazývame divácky efekt. Znamená to, že ste prítomní v posteli s partnerom, ale mentálne akoby stojíte v rohu miestnosti a neustále kriticky hodnotíte svoj vlastný výkon, pohyby a vzhľad. Dnes spoločnosť žije pod nepretržitým dohľadom digitálnych noriem dokonalosti, ktoré systematicky devastujú sebaúctu. Vidím to brutálne u žien, pričom podľa mojich dát až 81 % mladých žien pociťuje úzkosť a hlbokú nespokojnosť so svojím reálnym telom. Dôvodom je skutočnosť, že až 88 % z nich denne porovnáva svoje reálne telo s vyfiltrovanými, nereálnymi pixelmi na webe. Ak žena pri intimite s milujúcim partnerom myslí na to, či z určitého uhla nevyzerá tučne, či má dokonalú pokožku, jej nervová sústava je v strehu. Je paralyzovaná kontrolou a nedokáže sa uvoľniť a prijať rozkoš. Moje dáta priniesli aj veľmi smutné zistenie, kedy až 64 % respondentiek priznalo, že niekedy vo vzťahu predstierali vyvrcholenie alebo spokojnosť, len aby sa vyhli pocitu zraniteľnosti, tlaku na výkon alebo, aby nemuseli čeliť svojim vlastným vnútorným neistotám. U mužov existuje zrkadlový problém, o ktorom sa u nás zaryto mlčí. Až 52 % mladých mužov mi v dátach hlási panický strach zo zlyhania v posteli. Sú natoľko paralyzovaní nereálnymi výkonnostnými štandardmi z nadmernej konzumácie explicitného online obsahu, že zažívajú masívnu porno indukovanú úzkosť a dysfunkciu z toho, či budú partnerke stačiť. Intimita nie je primárne o spájaní dvoch fyzických tiel. Je to ten vzácny moment, kedy dokážeme vypnúť nášho vnútorného kritika a prijať sa s obrovským súcitom. Ak to nedokážeme, sme síce fyzicky blízko, ale mentálne sme na míle ďaleko, uväznení vo vlastných komplexoch.

7. Je niečo, čo by si chcel doplniť?

Na záver by som chcel zdôrazniť jedno veľmi silné posolstvo, ktoré z mojich výskumných zistení jasne svieti ako maják nádeje. Voči technológiám a sociálnym sieťam nie sme bezmocní, hoci sa nám to moderný svet a technologickí giganti snažia nahovoriť. Naša biológia, formovaná miliónmi rokov evolúcie, sa algoritmami oklamať nedá. Z mojich výskumov presne viem, že 93 % intímnej dôvery si voči druhému človeku nebudujeme cez prečítané textové správy, ale výlučne naživo. Dôveru budujeme cez nevedomé odčítavanie drobných neverbálnych signálov z mikropohybov tváre, tónu hlasu, dýchania a feromónov, respektíve vône. Nášmu mozgu stačí len 150 milisekúnd reálneho osobného kontaktu očí, aby spustil chemickú kaskádu hormónov, ktorá telu povie, že na tomto mieste je v bezpečí a tomuto človeku môže naozaj dôverovať. Cez chladný sklenený displej, aj keby ste poslali tisíc emoji smajlíkov, túto nevyhnutnú chémiu nikdy neodošlete. To je dôvod, prečo 78 % rodičov v mojom prieskumecíti obrovský strach o intímnu a vzťahovú budúcnosť svojich detí, ktoré vyrastajú s telefónom v ruke a boja sa, že stratia schopnosť skutočne, ľudsky cítiť toho druhého. Preto tvrdím, že dnes je tou najväčšou a najodvážnejšou rebéliou to, ak si páry a rodiny vo svojich domovoch zavedú vedomé offline zóny. Znamená to dokázať byť večer so svojím partnerom aspoň 20 alebo 30 minút vedľa seba v absolútnom tichu, bez toho, aby sme vytiahli telefón a utiekli do digitálneho sveta. Z mojich hĺbkových analýz vyplýva fascinujúca vec, podľa ktorej majú páry, ktoré si aktívne chránia tento offline čas, o 92 % vyššiu šancu na skutočne stabilný, hlboký a naplnený vzťah. Intimita totiž nezačína nahotou v spálni. Začína presne v tej jedinej sekunde, kedy jednému človeku, tu a teraz, dokážeme venovať našu plnú, nedelenú prítomnosť bez akejkoľvek digitálnej bariéry.


Ďakujem Štefan za zdieľanie tvojich odborných poznatkov a pohľad na vzťahy, intimitu a výzvy dnešnej doby. Verím, že v ňom každý nájde niečo, nad čím sa oplatí zamyslieť.

Viac inšpirácie, dát a odborného obsahu nájdeš na Štefanových oficiálnych kanáloch: